Jednodielovka - Through the dark

3. march 2014 at 21:29 | Ssim
Len tak si počúvam empty arena verzie pesničiek One Direction a píšem si.Konečne mám čas aj na niečo takéto. V poslednom čase je toho na mňa dosť veľa a aj to je dôvod, prečo som z poviedky Better Than Words nenapísala ani čiarku. Takže tu je moja prvá jednodielovka, dúfam, že sa páči. Ak ju prečítate, určite nechajte komentár, aby som vedela, či mám rozmýšľať nad témou ďalšej jednodielovky.

"We will find our way through the dark"...Zaspieval som jej do ucha predtým, ako naposledy vydýchla. Držal som ju v náručí a nahováral si, že to nemôže byť pravda. Ona nemôže byť mŕtva. Tá prekliata rakovina mi vzala všetko, na čom mi záležalo - Lacey. Ponoril som sa do nekontrolovateľného plaču. Reval som ako zmyslov zbavený. "Nieeeee!" kričal som akoby sám pre seba, no určite ma počula celá nemocnica. Pritisol som si jej hlavu bližšie k svojej a snažil sa nájsť aspoň náznak toho, že žije. Lenže neúspešne. Pri pohľade na jej pokojnú tvár sa mi začali vybavovať všetky tie spomienky...
Spomenul som si na naše prvé stretnutie. Ako som ju našiel ležať v posteli, tu v nemocnici. S chalanmi sme navštevovali pacientov chorých na leukémiu. Každý vyzeral naozaj utrápene, no ona nie. Ona sa na nás usmiala už pri dverách a ja som vedel, že je výnimočná. Iskra v jej očiach, naše prvé stretnutie očí. Podišiel som k nej a usmial sa na ňu. "Si iná." Vyšlo zo mňa ani neviem ako. "Aj ty si čudný. Príliš zamračený." Odvetila drzo, no zároveň milo. "Počkať...ako si myslel, že som iná?" usmial som sa a v tej chvíli som nevedel odpovedať. Doslova mi vyrazila dych. "Si drzá..." povedal som a zodvihol jedno obočie. Vtedy akoby chalani v izbe ani neboli. Jediné, čo som chcel bolo ju spoznať bližšie. Lenže ako? "Hej, boys, už musíme ísť," zavolal na nás Paul a ukázal na hodinky na znak toho, že je na čase odísť. "Čaute štyria normálni a jeden čudák." Zakývala nám a ja som nemohol udržať smiech. Pokrútil som hlavou a vedel som, že ju nevidím naposledy.
Ďalšie návštevy boli čoraz lepšie. Asi na piaty krát som sa ju odvážil pozvať von. "Lacey, nechcela by si ísť so mnou trošku na čerstvý vzduch?" jej reakcia bola dosť neočakávaná. Zmrzol jej krásny úsmev, ktorý som si tak trochu obľúbil a sklopila oči. Zľakol som sa. "Čo sa deje?" Zvedavo som sa spýtal. "Dúfam, že neodmietneš." Zodvihla zrak a naše oči sa stretli. "Nemôžem." Rukou ukázala na jej hlavu zabalenú v šatke. "A prečo by vlastne Liam Payne chcel ísť na prechádzku s nejakou troskou, ktorú by musel tlačiť na vozíku?" vyčítavo sa ma opýtala a ja som zostal ako obarený. Čo som urobil zle? Naozaj som si ju obľúbil. "Lacey, prosím prestaň hovoriť takéto veci." Zapozeral som sa do jej modrých očí a v tej chvíli som si uvedomil, že je naozaj výnimočná. Lenže láska to stále nebola. Začal som mať výčitky, či si to všetko nenahováram. No jej prítomnosť bola na nezaplatenie. "Vyzeráš super. A áno, Liam Payne, ti bude tlačiť vozík. Problém?" Nakoniec horko-ťažko prisvedčila a ja som sa cítil, akoby som niečo vyhral. Cítil som sa skvelo.
Po dlhšom a namáhavom prehováraní doktora, sme šli na zmrzlinu a do parku. Fascinovalo ma, ako si dokáže vážiť každý jeden kúsok, ktorý príroda prináša.
Začalo zapadať slnko a o chvíľu by sme sa mali vrátiť. Sedeli sme na lavičke a čítal som jej jej obľúbenú knihu - The Fault In Our Stars. Unavene si položila hlavu na moje plece a počúvala. "As he read, I fell in love the way you fall asleep: slowly, and then all at once." Po prečítaní tohto úseku som upriamil pozornosť na Lacey a uvedomil som si, že to, čo čítam, sa práve stalo mne. Neuvážene som ju pobozkal na hlavu a lepšie prikryl dekou. Bolo vidieť, že jej je zima. "Liam?" oslovila ma, no ja som sedel ticho. "Môžem sa ťa niečo opýtať?" ja som prikývol a čakal, čo také sa môže spýtať. "Myslíš, že existuje láska medzi zdravým človekom a vážne chorým?" Pomaly zodvihla hlavu a čakala na odpoveď. Ja som si už bol istý tou svojou. "Samozrejme, že áno." Pousmiala sa a dodala: "ty by si to dokázal?" Zacítil som, ako sa mi do očí nahrnuli slzy. V hrdle som mal hrču, ktorá mi bránila rozprávať a tak som ju len pobozkal. Jemne a nežne na jej plné pery. Keď sme sa od seba oddialili, s úsmevom som sa opýtal: "Čo myslíš?"

Len s ňou som sa dokázal rozprávať aj dlho do noci. Iba ona ma vedela vypočuť a neodcudzovať za moje konanie a rozhodnutia. Vedel som, že v nej mám oporu. A hlavne som vedel, že ona je dievča mojich snov. Lenže teraz je všetko preč a ja som tu zostal sám. Už nikoho nebudem milovať tak, ako ju. Nikdy.
 

1 person judged this article.

Comments

1 scarlet-cat scarlet-cat | Web | 4. march 2014 at 7:30 | React

nádherné, nemala som to ale čítať teraz,..hned ráno takáto smutná jednorázovka :( ale napísala si to skutočne krásne...

2 LinDa LinDa | Web | 8. march 2014 at 20:31 | React

To je tak krásne. myslím, že niečo podobné som už čítala, ale neviem kde, ani kedy :D :D
No toho je fakt krásne a dojemné. teším sa na ďalšie jednodielovky.

3 Emma124 Emma124 | Web | 19. march 2014 at 10:33 | React

Smutné a krásně napsané <3

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement